Žijeme báječnú dobu pre poskytovateľov služieb v cestovnom ruchu. Teda aspoň z hľadiska dopytu. Kto teraz nezarobí, tak už nikdy, kto teraz vo vrcholoch sezóny nemá plno, tak už nikdy mať nebude. Slováci a Česi (áno, dokonca aj šetřílkovia spoza Moravy) míňajú ako besní, na krízu spred desiatich rokov sa zabudlo, ďalšia príde až o dva roky, žijeme len raz, tak prečo by sme si nedopriali? Už len si dobre vybrať, veď ponuka nebola nikdy taká bohatá…
Najväčšou starosťou niektorých rekreantov je, čo budú robiť v lokalitách kde ,,zdochol pes“. Čiže tam kde nie je široký výber atrakcií priamo na mieste, prípadne v dosahu prechádzky pešo. Alebo s privretím jedného oka aj ,,prechádzky autom“ tak do cca 15-20 minút jazdy. Už dávno nežijeme časy socializmu, kde už ubytovanie v súkromí v Štrbe, Važci, či Pribyline sa považovalo za pobyt v Tatrách a aj 2 týždne tam bolo čo robiť. Od zbierania hríbov, cez miestne túry až po výlet zubačkou, električkou, vlastným autom do niektorého z vyššie položených stredísk a odtiaľ na túry na vysokohorské chaty, plesá a štíty. Pojmy Terinka, Zbojníčka, Brnčálka, Popradské pleso voňali priam diaľkami hanzelkovo-zikmundovského typu. A kto ich absolvoval s dvomi deťmi do 10 rokov, vie o čom je reč. Maminka, ocko, chcem piť, cikať, mne je zima, horúco, som hladný, nikam nejdem a podobne lietali vzduchom od rána. V batohu povinná výbava chlieb s niečím, keksíky, čaj, ploskačka rumu a pršiplášte.